Reportážna fotografia v 20. storočí
Ale späť k téme. Reportážna fotografia. Bol tu jeden pán menom Henry Cartier-Bresson, ktorý sa narodil do celkom bohatej rodiny ale chcel sa vymaniť z pod buržoázie a tak narukoval v 30 rokoch minulého storočia do vojny (bolo to vtedy samozrejme povinné). Potom ako to splnil odišiel na lov do Afriky kde sa zoznámil s fotením. Bolo to pre neho jedno z tých ťažších období, pretože ochorel a hrozila mu smrť. Neskôr si zaobstaral fotoaparát legendárnej značky Leica s 50mm objektívom a dostal sa do úzkeho okruhu vtedajších surrealistov, o čom svedčia aj portrétne fotografie Salvádora Dalí-ho. A tu začína aj éra zalepovania spodku fotoaparátu čiernou páskou, kedy sa fotograf mal stať „nenápadným“ a tak fotil život na ulici. Prvé žurnalistické fotografie prišli v roku 1937 na ktorých bola odfotená korunovácia anglického kráľa. Neskôr bol v zajatí nemeckými vojskami, kde si ukryl a zakopal svoj fotoaparát.
Po vyslobodení prichádza s myšlienkou založiť fotografickú agentúru, známu ako Magnum agency. V zoskupení tejto agentúry boli najlepší fotografi na reportážnu fotografiu, hlavne tú vojnovú, a samozrejme boli v dianí vojny čiže strach že niekoho odstrelia šiel bokom.
Málo kto vie, že v Magnum Agency pôsobil aj český fotograf Josef Koudelka, ktorý má na starosti známe reportážne fotografie z okupácie Československej republiky z roku 1968.
Asi medzi najznámejšie patrí fotografia hodiniek z Václavského námestia pred tým, ako sa tam ukázalo vojsko, tanky.
V roku 1968 ešte ostaneme a taktiež by som chcel dať do pozornosti meno Ladislav Bielik, čo bol slovenský fotograf a zachytil legendárnu fotografiu z Václavského námestia kde stojí mladý muž pred hlavňou tanku.
Ďalej by som chcel priblížiť skupinu reportážnych fotografov, známych pod menom „Bang Bang Club“, ktorí sa zaslúžili o zdokumentovanie občianskej vojny v Afrike v rokoch 1990 – 1994. Za tieto fotografie boli ocenení najväčšou cenou čo sa týka reportáže a to Pullitzerovou cenou. Boli to mladí chalani, ktorí sa nebáli byť v centru diania. Behali pomedzi ľudí, ktorí mali mačety v rukách a každým dňom bojovali o život. Do pozornosti dávam jedného z nich, menom Kevin Carter.
Je to fotograf ktorý ma dosť ovplyvnil svojim životom. Odporúčam pozrieť film Bang Bang Club, kde je pekne vyobrazený celý priebeh vojny a hlavne týchto pánov fotografov. Kto šiel s nimi, musel mať veľkú guráž. A nakoniec prikladám poslednú fotku od Kevina, ktorá patrí medzi jedny z najznámejších reportážnych fotografií, za ktorú dostal Pullitzerovu cenu a v citácii posledné slová ktoré napísal na papier vo svojom aute pred samovraždou. A ak sa pýtate kto je Ken, v citácii od Kevina, tak to bol práve on, ktorý ho zobral pod Bang Bang Club v bare v Afrike na základe surových fotografií z temnej komory, ktoré neboli aj tak dosť ostré. Zomrel na následky odstrelenia. Taktiež mu pomáhal so zákonmi a závislosti na drogách. Dá sa povedať že to bol jeho „otec“ v staršom veku.
“I am depressed … without phone … money for rent … money for child support … money for debts … money!!! … I am haunted by the vivid memories of killings and corpses and anger and pain … of starving or wounded children, of trigger-happy madmen, often police, of killer executioners…I have gone to join Ken if I am that lucky.”
Autor tohoto článku je Peter Duchoň, grafik a dvorní fotograf týmu C&B Content. Poradí si i s pořádně náročnými vizuály — takže pokud potřebujete/chcete vytvořit něco jedinečného, určitě se na nás obraťte: office@c-b.cz.